Novinky

Aj tento rok sme sa zapojili do súťaže vyhlásenej TJ Zákopčie, kde  mali žiaci ukázať svoj cit pre farby  a svoju precíznosť vo vymaľovaní omaľovánky.  Z našej školy sa zapojilo  do súťaže 26 žiakov.  Ukázali, že svoj voľný čas vedia tráviť aj inak ako na mobile, či pred televíziou alebo na počítači.

Úspešná bola žiačka 4. ročníka Christine Cígerová, ktorá patrila medzi 55 detí ocenených diplomom a  vecným darčekom.

Ďakujeme, že aj takýmto spôsobom prezentovala našu školu  a blahoželáme.

Lucia - 13.12.

Stridží deň, aj tak sa kedysi hovorievalo sviatku sv. Lucie, ktorý pripadá na 13.decembra. Tento deň bol, ešte pred zavedením gregoriánskeho kalendára, považovaný za najkratší deň roka. Preto sa k nemu viazali rôzne magicko-ochranné úkony. Od Lucie do Vianoc má vraj každá noc svoju moc. Paradoxne,      v rozpore so starou kresťanskou legendou, je v našich končinách Lucia zafixovaná ako jedna z najväčších bosoriek, akási tajomná bytosť. Keď ju vraj hodili do plameňov, aby ju upálili ako strigu, nezhorela, ale žila ďalej. Naopak,                                       v západnej Európe, kde sa v deň jej sviatku konajú rôzne lampiónové sprievody, vystupuje ako nevinná nevesta zahalená celá v bielom, s vencom na hlave                            a sviecou v rukách.

Na našej škole  Lucie, dievčatá tretiačky, odeté do bielych plachiet s namúčenými tvárami  husacími krídlami vyháňali závisť, vysmievanie sa a všetko zlo nielen z tried, ale zo všetkých detí. Hneď bolo vidno, koho  „Lucie“

prekukli, prestrašili. Veríme, že ich vyháňanie zla bolo úspešné. Čo myslíte?

Milí rodičia! Opäť sme sa zapojili do zbierky Koľko lásky sa zmestím do škatule od topánok. Ak sa zapojíte a pridáte sa k nám, škatule s „ niečím ...  „môžete nosiť do 5.12.2022 do ZŠ Valča. My vyzbierané škatule odovzdáme kontaktnej osobe. Viac informácii sa dozviete na stránke www.kolkolasky.sk . Ďakujeme a tešíme sa, že už 5. rok potešíme seniorov, ktorí budú nášmu záujmu o nich veľmi vďační.

Ďalšie dva týždne realizácie celoškolského projektu „Iný, neznamená byť horší“ plné aktivít

Počas ďalších dvoch týždňov   žiaci  prostredníctvom vlastných zážitkov mohli precítiť ako vnímajú svet okolo seba tí, čo nepočujú. Stačilo, aby si silno ukazovákmi  zakryli  ušné otvory a ich schopnosť počuť, čo im vraví pani učiteľka či spolužiak, už nebolo také jednoduché. Odpozerať z úst pani učiteľky aký pokyn vraví,  či rovnako bez  hlasu vysloviť pre spolužiakov  nejaké slovo, nebolo pre odpozerajúcich ľahké. Ba často  dané slovo nesprávne určili. Vyjadriť to, čo chceli žiaci niekomu oznámiť bez zvuku len nejakým posunkom,  nebolo tiež jednoduché. Zvlášť ak žiaci dostali napríklad vety:  Som hladný, kedy už bude obed?  Čo budeme zajtra robiť?  Vety ako  Poď sem!  Tu ma bolí.  Bolí ma zub. Nerob to!  však žiaci  dokázali posunkami vyjadriť.  Z pripravených pracovných listov sa dozvedeli, že nepočujúci sa vyjadrujú pomocou posunkovej reči – posunkov a tiež prstovej abecedy. Samozrejme si to vyskúšali a v domácej príprave bolo ich úlohou sledovaním STV 2 z posunkovej reči tlmočníka,  vybrať  a priradiť k slovu posunok, čo ozaj nebolo ľahké. Ale aj tu si niektorí žiaci pomohli a na internete našli aké posunky patria k slovám. Ba tretiaci si v posunkovej reči mohli nájsť aj príslovia ako Aká matka, taká Katka. Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Bez práce nie sú koláče . A mnoho iných.

To, že robiť niečo bez niektorej končatiny je ozaj ťažké zistili  žiaci, keď mali jednu ruku vzadu za chrbtom a druhou, tou  nepreferovanou rukou , mali niečo podľa pokynu učiteľky nakresliť. Čím si pridržať papier? Niektorí žiaci si pomohli - plecom. Dočítali sa o športovcoch, ktorí napriek tomu, že nemajú končatiny, lyžujú, súťažia v behu, hrajú hokej, zúčastňujú sa tanečných súťaží, ba dokážu sa aj umelecky vyjadriť. Maľujú napríklad pomocou úst alebo nôh. A to si vyskúšali naši žiaci tiež. Prváci,  druháci  a štvrtáci ústami a tretiakom sa  podarilo  štetcom medzi prstami nôh nakresliť morské pobrežie s ľudskými stopami v piesku.

Pre všetkých ľudí na svete je samostatnosť a nezávislosť veľmi dôležitá, no pre telesne postihnutých je priam nedosiahnuteľná. Oni sa i napriek tomu  nevzdávajú a svojou vytrvalosťou  by nám mnohým mohli byť príkladom.

Na záver projektu bude úlohou žiakov vypracovať pracovný list, v ktorom  by mali zdieľať svoje pocity  a napísať, čo sa v projekte „Iný neznamená byť horší“ naučili.

 

 

Každý druhý týždeň si tretiaci na dvoch hodinách  pracovného vyučovania zdokonaľujú svoje zručnosti  spracovania rôzneho materiálu rôznymi technikami . Na poslednej dvojhodinovke  pracovali s vlneným textilom. Vystrihnutý obdĺžnik, preložený na polovicu  do určenej dĺžky po dvoch stranách,  prestrihovali na pásiky a tie potom spolu na jednej strane  zväzovali dvojitými uzlami. Druhú stranu nastrihaných pásikov zase  zviazali šnúrkou. Čo takto vytvorili? Brmbolec  zaujímavo vyzerajúcej čiapočky. Tie si potom každý žiak  podľa vlastného vkusu  ozdobil a pozrel sa do zrkadla ako vyzerá.  Keby ste sa ich spýtali, či  zhotoviť takúto čiapočku bolo ľahké, iste by sa nenašiel asi ani jeden, ktorý by povedal, že áno.  Ale všetci by odpovedali, že sa naučili  správne strihať textil, viazať uzly a zlepšovať svoju trpezlivosť pri práci. Lebo raz darmo, tá sa  ešte  stále s niektorými  žiakmi „zahráva.“

Aby tradície nezanikli, tak sa aj  tento rok  žiaci učili cez tému KAPUSTA v rámci prierezovej témy regionálna výchova a tradičná ľudová kultúra.

Prváci tvorili vety o kapuste, riešili prvé slovné úlohy aj so zápisom a v hlavnej úlohe bola kapusta, písali vlastné mená z písmen, ktoré sa už naučili a k nim dotvárali vety, čo Ela, Ema, Imo, Emo, Ali či Mia s kapustou mohli robiť. Aktívne počúvali „Zajačiu rozprávku“ v ktorej mama zajačica so synom zajačikom  chodili čítať hlavy na kapustnisko. Potom kreslili, čo si z rozprávky zapamätali. Na záver si pod vedením svojej pani učiteľky, podľa postupu a receptu , vyskúšali krájať na tenké rezančeky druhy zeleniny do kapustového šalátu. No a potom ochutnali a chutil nielen im, ale aj iným žiakom školy, ktorých tiež ponúkli.

 

Druháci čítali text o kapuste zameraný na to ako kedysi naše babičky a dedkovia tlačili kapustu. Riešili slovné úlohy o kapuste a k matematickým zobrazeniam  vytvoreným z obrázkov kapusty písali štvorice príkladov na plus a mínus. Určovali hlásky v slovách súvisiacich s kapustou. Svoje zručnosti si overovali pri pečení kapustového koláča, na ktorý potrebovali rozvaľkať lístkové cesto, nakrájať kapustu, slaninku, postrúhať syr. Každý druhák si mohol vyskúšať ako vie krájať,  strúhať , vaľkať, ale aj pracovať podľa postupu a teda aktívne počúvať. Potom mali v záverečnej reflexii nakresliť

*takú veľkú kapustnú hlavu, ako hodnotia svoj výkon pri plnení úloh,

*také veľké oči, koľko nových informácií o kapuste sa naučili,

*také veľké ústa, ako sa im darilo aktívne počúvať,

*taký veľký nos, ako ste sa vo svojej skupine cítili,

*také veľké ruky, ako často ste ich potrebovali pri práci s kapustou,

*také veľké nohy, ako často ste ich dnes používali.

 

Tretiaci si v rannej komunite zdokonaľovali svoju tvorivosť tým, že k vybranému slovu po B alebo M mali vymyslieť vetu súvisiacu so slovom kapusta. Vytvorili vety ako: Obyčajne na jeseň tlačíme kapustu. My budeme dnes tlačiť kapustu. Mnohí obyvatelia Valče kapustu tlačia tiež. Pred tlačením kapusty si treba poriadne umyť nohy mydlom.  Chcel by som tlačiť kapustu sám. Bystruška liezla po kapuste. Nechcem byť posledný, čo bude tlačiť kapustu.  ... Potom bolo úlohou dvoch tretiakov zopakovať, aké vety ich spolužiaci vytvorili, teda či aktívne svojich spolužiakov počúvali. Na upevňovanie správneho písania vybraných slov zvolila pani učiteľka písanie týchto viet podľa diktátu. Potom žiaci čítali náučný text  o kapuste pod  názvom  „Kvasená kapusta je vitamínová bomba“ a po jeho druhom prečítaní odpovedali žiaci ústne na otázky zisťujúce čítanie s porozumením.  Na matematike, podobne ako prváci, riešili slovné úlohy o kapuste, ale tieto úlohy boli zamerané na  násobenie a delenie číslom 2 a 3. Svoju zručnosť si všetci tretiaci overili pri   zaváraní  čalamády. Vo dvoch skupinách krájali všetky potrebné suroviny a postupne plnili nimi veľký vandlík. Potom si každý umyl sedemdecovú fľašku a tú pani vychovávateľka Barborka plnila zmiešanými druhmi zeleniny (cibule, mrkvy, kapusty, uhorky, papriky a karfiolu). Nakoniec sa tretiaci naučili ako urobiť a uvariť nálev. Ten však do fliaš už naliali pani kuchárky a 13 fliaš  dali aj sterilizovať. Na záver urobili rovnakú záverečnú reflexiu ako druháci  -  čiže sebahodnotenie svojej práce.

 

Štvrtáci čítali v 3 skupinách  náučné texty o kapuste  a samozrejme aj  postup tlačenia kapusty. Ich úlohou totiž bolo podieľať sa najviac na tlačení kapusty. Predtým však v rámci finančnej gramotnosti boli v miestnej JEDNOTE COOP nakúpiť všetky suroviny.   Pretože sa pri tlačení samozrejme striedali, tak  okrem tlačenia piekli slané a sladké kapustníky podľa receptov.  Tu sa ukázalo, kto doma už pričuchol trocha k pečeniu a kto len vychutnáva. V spätnej väzbe bolo ich úlohou  usporiadať vety z prečítaných textov podľa postupnosti   a súvislosti.

 

Kapusta bola  prostriedkom, pomocou ktorého sa žiaci nielen učili, zistili ako už dokážu spolupracovať, ale hlavne  bola prostriedkom dosiahnutia toho na  čom je  program ITV-VEU postavený , že to čo učíme iných, si  zapamätáme až na 90% a v tomto prípade, to neboli pani učiteľky.

Boli sme na malej, milej, inšpiratívnej, rýchlej, zaujímavej, farebnej, našej, ..., výstave . Takto by sme mohli pokračovať. Ale načo? Videli sme a možno sme sa nechali aj inšpirovať ľudskou šikovnosťou, tvorivosťou, ba i odvahou. Ďakujeme!

Dňa 3.11.2022 sme celá naša škola ( žiaci a pedagógovia ) navštívili 11. Mechanizovaný prápor 1. Mechanizovanej brigády Ozbrojených síl Slovenskej republiky v Martine. Je to prápor okamžitej reakcie, elitný mechanizovaný útvar Pozemných síl Slovenskej republiky. Zložité? Aj áno. Jednoducho povedané navštívili sme kasárne na Podháji.  Boli sme u vojakov. Takto jednoducho si to vysvetľovali deti.  Mali sme možnosť prezrieť, vyskúšať si jednotlivé technické vymoženosti ( autá, zbrane a iné ), ktoré vojaci pri svojej práci potrebujú a používajú. Vojaci pôsobia medzinárodne pri plnení úloh mimo územia našej krajiny.  Vojaci sú pripravení  a vybavení  ako špeciálne jednotky určené k nasadeniu na zemi, vo vzduchu, na mori. Jednotka je schopná kdekoľvek na svete vykonať množstvo operácii, vrátane zabezpečenia evakuácii, protiteroristických akcií. Hlavnou úlohou je ochrana štátu, obyvateľov a plnenie úloh, ku ktorým sa zaviazali. Zistili sme, že je to úloha náročná, zodpovedná a veľmi rozmanitá. Napriek chladnému počasiu sme mali všetci zážitok, dokonca aj dievčatá. Ďakujeme za milé pozvanie, sladkosti, zahriatie sa v " kine "  a tešíme sa niekedy nabudúce. 

Vojakom želáme veľa zdravia, šťastia a čo najmenej naozajstných zásahov so zbraňou, či bojovou technikou.

Dva týždne  celoškolského projektu „Iný neznamená byť horší“ je už za nami.

Žiaci každej triedy pod vedením svojej triednej učiteľky, v rôznych cielene pripravovaných aktivitách,  zažívali pocity so zrakovým postihnutím.

Krátko mali napríklad porozprávať svoj pocit, keď mali jednu minútu zatvorené oči a nič nevideli.

Žiaci si uvedomovali, aké rozdielne videnia mali, ba niektorí svojimi vyjadreniami spolužiakov aj prekvapili.

Brainstormingom  písali, vychádzajúc z vlastných skúseností, čím sa ľudia od seba líšia, potom so zavretými očami a len vzájomným dotykom, mali vytvoriť skupiny po štyroch a  spoluprácou napísať  čo najviac slov  začínajúcich na prvú slabiku slova slepec.

V papierovom vrecúšku ohmataním zisťovali ukrytý predmet a následne mali odpovedať na otázky „Ktorý zmysel si  použil pri určovaní predmetov? Prečo bolo ťažké určiť hmatom niektorý predmet? Ktorým zmyslom by ste jednoznačne  určili a pomenovali všetky predmety?  Ktorým ľuďom chýba tento zmysel?

Na konci výtvarnej výchovy mali zase  so zaviazanými očami zistiť, aký trojrozmerný  predmet alebo plastiku, vytvoril jeho spolužiak samozrejme s použitím hmatu.

V ďalšej aktivite zisťovali v tajomnom vrecúšku  hmatom predmet z domácej úlohy, keď do vrecúška  mali  vložiť niečo hladké, drsné,  guľaté, papierové, umelohmotné, červené, tenké, hrubé, zelené, teplé, studené,                        mokré, ...Zistili, že hmatom nedokázali rozlíšiť predmety určenej farby.

Úlohou prvákov bolo zrkadlovo napísať jedno z písmen, ktoré sa už naučili a potom jeho tvar špendlíkom vypichnúť. Ostatní žiaci robili to isté, ale s použitím jednoslabičného slova. Potom si  so zaviazanými očami vybrali jedno slovo alebo  písmenko a len hmatom ho mali prečítať. Niektorým sa to podarilo. Iní sa trápili a neprečítali. Takto sa žiaci dozvedeli, že vystupujúce bodky sú základom písma, ktorým píšu a čítajú slabozrakí a volá sa braillovo písmo.

Sluchom  žiaci  rozoznávali  zvuky pripravené vyučujúcimi, či nahrávky z internetu, ale aj v domácom prostredí, keď počas 5 minút so zavretými či zaviazanými očami mali počúvať zvuky v ich dome.

Pri ďalšej aktivite  spojenej s čítaním, cielene vybraného textu, bolo  úlohou žiakov počúvajúcich so zatvorenými očami povedať čím vyjadrila učiteľka v príbehu radosť, žiaľ, smútok, hnev  a rozčarovanie, či im počúvanie so zatvorenými očami pomohlo viac sa sústrediť na obsah príbehu, či slabozrakí dokážu rozlíšiť rovnaké  pocity.

Svoju tvorivosť si rozvíjali v rannej komunite, keď mali dokončiť neúplnú vetu „Toto je palička, ale môžem ju použiť ako... (oštep, oporu ku kvetu, na udicu, ako lyžiarsku palicu, palicu na florbal, šíp do luku, ako ukazovadlo, na potrestanie, ako veslo, na kyprenie, ako varechu, ako habarku, palicu na vandrovku, garnižu na okno, oporu pri chôdzi, slepeckú palicu, ako meradlo, ako ražeň...

V poslednej aktivite týchto dvoch týždňov  si vyskúšali s použitím paličky, ktorú na výtvarnej výchove štvrtáci  prerábali rôznym spôsobom na bielu slepeckú palicu,  prejsť so zaviazanými očami trasu plnú prekážok.

Všetky tieto aktivity sa pani učiteľky snažili prepojiť aj s preberaným učivom v jednotlivých predmetoch. Integrovali teda učivo a prepájali ho aj s pocitmi, čím sa snažili  poznatky žiakov meniť na dlhodobé vedomosti. Lebo až 80% si dokážeme zapamätať z toho, čo priamo zažijeme a robíme.

Po dvoch rokoch prestávky sa nám podarilo zrealizovať Strašidelnú noc. Bolo to vypytovania, kedy, o ktorej, potrebujem aj kostým, môžem ísť aj ja? Dohodli sme sa, že spanie v škole bude za odmenu. Mnohí sa veru aj polepšili. Dúfame, že nie na chvíľočku, ale na dlhšiu chvíľu.:). Pred vyrezávaním tekvíc sme sa trochu zahriali. Ako? Predsa spevom, tancom v kostýme, či bez kostýmu. Bolo teplooooooó. Tekvičky sme vyrezali a šup domov. Stretnúť sme sa mali o 19,00 hodine pred školou so všetkým čo potrebujeme na strašidelnú noc. Hlavne spací vak, karimatku, niečo na spanie - myslíme tým oblečenie, niekto aj vankúšik, zásoby jedla ( čo ak nám nedajú :). ), hygienické potreby, lampáš, odvahu, odvahu, odvahu a dobrú náladu. Nič viac sme nepotrebovali. Ako prvé bolo potrebné si pripraviť " brlôžtek ", miesto na spanie. Potom sme si dohodli, čo a ako budeme robiť. Po spŕške zaujímavých, priam strašidelných príbehov, sme sa išli posilniť  večerou. Museli sme zjesť aj zuby, Ále, boli gumené a sladké. Dobre sa obliecť ( bolo síce teplo ), vziať si svetlo a šup do tmavej Valče. Mal to byť tichý pochod so svetlom. Nebol. Mali sme totiž  strašidelných kamarátov, ktorí nás sprevádzali celú cestu. Niektoré strašidlá boli aj dospelé, ale boli milé. Dokonca nás ponúkali sladkosťami. Po vychádzke nočnou Valčou nastala skúška odvahy. Bola dobrovoľná. Niektorí boli odvážni, no keď zistili, že tma je naozaj čierna ako noc, nesplnili Bobríka odvahy. Z 38 detí riadneho Bobríka získali len dvaja, Michal Stráňay a Sophia Garlíková. Čiastočného Bobríka s prižmúrenými očami a pomoci pani vychovávateľky Barborky sa to podarilo získať zopár deťom. No strach a tma robia svoje. Celkom príjemne unavení a ustráchaní sme sa poumývali a zaľahli do svojich brlôžkov. Čakali sme na film. Čas čakania sme si krátili neuveriteľnými príbehmi zo života a rozprávaním sa o veciach medzi nebom a zemou. Niektorí už veru aj spali. Keďže nás čakala na ďalší deň škola, vyučovanie, rozhodli sme sa film dopozerať na ďalší deň. Už spali viacerí, no našli sa aj takí, ktorí spali veľmi krátko. Asi sa nedarilo alebo sa s kamarátmi rečnilo pod spacákom. Ani nevieme ako a bolo treba vstávať. No, išlo to celkom ťažko. Umyť, obliecť, raňajky. Pred vyučovaním sme stihli strašidelnú noc aj vyhodnotiť. Veru bolo o čom celý deň rozprávať. Mnohí sa tešili domov, že sa poriadne vyspia. A poniektorí sme sa tešili aj na voľné dni, ktoré nám zabezpečili jesenné prázdniny. Čas plynie a preto využime voľné dni na oddych a stretnutia s rodinou, či kamarátmi. Veď kolotoč školy začne čoskoro, 2.11. v stredu. Dovidenia strašidietky, teda milé dietky.

K jesennému tvoreniu patrí aj vyrezávanie tekvíc, či tekvičiek. Tak to  bolo aj v našej škole 26.10. v stredu. Práca to nie je jednoduchá a tak sme na pomoc k deťom prizvali rodičov. Stretnutie to bolo milé a ako by napísala pani učiteľka Vlasta, aj tvorivé. Bolo potrebné si priniesť tekvicu, tekvičku, nožík, či ďalšie pomôcky na vyrezávanie. Lyžicu, fixku a vrecia na odpad sme mali nachystané my. Niektorí si už doma premysleli, čo budú vyrezávať a mnohí improvizovali a priamo v škole začali vyrezávať podľa nápadu v danom momente. Dielka sa darili, podarili, mnohé z nich aj vydarili. Aspoň tak hovorili tvorcovia vyrezávaných tekvíc. Pri dobrom čaji, kávičke sa rozbehla v skupinkách debata, celkom iste, aj tvorivá. Aj takto sa dajú udržiavať priateľstvá alebo dobrá nálada. Či sa vyrezávanie podarilo, tak to si overte v našej fotogalérii. Nech sa páči!

Pod týmto  názvom od pondelka  24. októbra začneme  pracovať na úlohách  celoškolského projektu, ktorého cieľom je:

*aby si zdravé deti, prostredníctvom vlastných zážitkov  uvedomili dôležitosť každého ľudského zmyslu,

*aby sa zdravé deti naučili byť tolerantní k tým, ktorí sú možno iní, ale to neznamená, že sú horší,

*aby si uvedomili, aké majú veľké šťastie, že  sú zdravé, že môžu používať pri učení sa  a poznávaní sveta všetky svoje zmysly.

Medzi prvý zážitok súvisiaci s týmto projektom, patrila milá návšteva pani Stromčekovej z „Únie nevidiacich  Turca“, ktorá aj s pánom Mgr. Chládekom pripravili pre žiakov zážitkové aktivity.

Ukázali im niekoľko pomôcok, bez ktorých by život slabozrakých ľudí bol omnoho ťažší. Veď ako rozoznajú, či sa v miestnosti svieti? Ako oddelia žĺtok od bielka? Zistia koľko je hodín? Rozdelia tabletku na dve polovičky? ....

Ukázali im ako slabozrakí čítajú a píšu za pomoci braillovho písma, ktoré sa skladá zo 6 bodiek a ich rôznym usporiadaním vodorovne i zvislo vznikajú písmená, že písací stroj, pomocou ktorého píšu,  majú žiaci doma a samozrejme aj v škole, pretože je ťažší ako učebnice, ktoré nosia naši žiaci vo svojich aktovkách. Mohli  porovnať  veľkosť rovnakej knižky písanej  písmenami a braillovým písmom. Mali vyriešiť problém, prečo sú  pre nevidiacich nebezpečné elektromobily a elektrické kolobežky, ako dokážu spoznať, že po chodníku sa pohybuje slabozraký, pretože nie všetci  potrebujú bielu paličku, ktorá je pre nevidiacich nevyhnutná.

Ukázali deťom spôsob ako previesť nevidiaceho cez cestu, aby ho nevyľakali, ako a prečo sa držia práve tak, ako to ukázali.

V posledných aktivitách si takmer všetci žiaci vyskúšali, s použitím bielej slepeckej paličky, prejsť  prekážkovú dráhu po inštruktáži, ako sa má  palička správne držať a ako sa s ňou má správne pohybovať. V ďalšej aktivite si zahrali hru „Človeče, nehnevaj sa!“ pre slabozrakých. Zistili, že to, čo sa nám vidiacim zdá ako samozrejmosť,  je pre slabozrakých vždy výzva. Ale  výzva to bola aj pre nich.

Takéto zážitkové aktivity zanechávajú najhlbšiu stopu a dlhodobé vedomosti, takže aj v budúcom týždni budeme v nich, v celoškolskom projekte pod názvom „Iný neznamená byť horší,“ pokračovať.

 

Piatok 14. októbra bol ako iný pracovný deň a predsa tomu tak celkom nebolo. Mnohí občania našej obce dostali pozvanie na slávnostné stretnutie pri príležitosti  770. výročia od 1. písomnej zmienky o obci Valča. O 18.00 hodine už bol Kultúrny dom vo Valči plný hostí a všetkým bolo jasné, že sa bude oceňovať. Všetci pedagogickí pracovnici školy boli v prvom momente prekvapení, ale  neskutočne  potešení a hrdí, pretože na tomto slávnostnom večere padlo aj slovné spojenie,  že pri príležitosti 770. výročia  od 1. písomnej zmienky o obci Valča, udeľuje Obec Valča  Ďakovnú plaketu a Ďakovný list zamestnancom ZŠ Valča za spoluprácu v oblasti  rozvoja kultúrneho a spoločenského života obce Valča. Pani riaditeľka Mgr. Alexandra Zajíčková po prevzatí Ďakovnej plakety a Ďakovného  listu poďakovala za ocenenie nielen pani starostke, ale aj Obecnému zastupiteľstvu s tým, že spolupráce so starostami obce bola vždy založená na snahe hľadať cesty, riešenia problémov aj cez kompromisy tak, aby boli spokojné obe strany v záujme žiakov našej školy a rodičov ako občanov našej obce.

Toto slávnostné stretnutie sa stalo príležitosťou pre poďakovanie a ocenenie aj  Mgr. Vlasty Zajíčkovej  Pamätnou plaketou obce Valča a Pamätným listom obce Valča za 47 ročné pedagogické pôsobenie na jedinej a tej istej  škole, na ZŠ Valča. Dojatie za  ocenenie jej práce jej dovolilo len úprimne poďakovať. Nedokázala pre dojatie  povedať, že od prvého dňa, keď sa postavila pred tabuľu, často zabúdala na svoje osobné radosti i starosti a spolu so svojimi žiakmi podnikala nekonečnú púť za poznaním spolu s nimi a hoci   byť učiteľom je   práca náročná a vyžaduje si veľa úsilia, neustáleho štúdia, sebazaprenia a trpezlivosti, nevymenila by ju za žiadnu inú.

Ocenenia, ktoré škola dostala zaväzujú pracovníkov školy, ktorým nikdy  nechýbala chuť a odvaha do práce, naďalej  sa vzdelávať, skvalitňovať svoju prácu pre spokojnosť detí aj ich rodičov. Dôkazom toho bol a aj dnes je rušný a tvorivý život školy, plný zaujímavých, pútavých a originálnych aktivít pre žiakov, ktoré už majú svoju tradíciu a zameriavajú sa na maximálny rozvoj  každého žiaka.

 

 

 

Telocvičňa plná starých mám, starých ockov, dedkov a babičiek. Tak to v našej škole ešte nebolo! O to viac všetkých, žiakov i pracovníkov školy potešil ten značný záujem, čo vnúčatá pre svojich milých starkých pripravili pri príležitostí mesiaca úcty k starším. Pani riaditeľka vo svojom úvodnom príhovore prirovnala  človeka k jeseni, ktorá je umeleckým dielom prírody svojimi  pestrými farbami. A hoci človek môže zastaviť každý  pohyb, každý nepokoj, čo nezastaví, ba ani nespomalí, to je ČAS. Míňa sa deň za dňom, rok za rokom a my sa v určitých chvíľach zastavíme. A teraz je tá chvíľa, kedy sa pokúsime trošku zastaviť.

Milé staré mamy, starí ockovia, babky a dedkovia.

Každý z Vás by o svojom živote mohol napísať vlastnú knihu života, ktorá by bola zaiste plná radosti, smútku, šťastia, sĺz, skúseností a životných múdrostí. I keď sa to možno nezdá, Vašim veľkým darom však je, že vyšší vek so sebou prináša ľahkosť, rozvahu, nadhľad  a pokoj, ktorý oslobodzuje.

Aj keď sme presvedčení, že jeseň Vášho života Vám Vaše vnúčence skrášľujú tým, že Vás denne obdarúvajú svojím pohladením či úsmevom, básničkou a pesničkou,  využívame mesiac október - mesiac úcty k starším na to, aby v ňom vaše vnúčence znásobili svoju nehu k vám, boli k vám ešte milšie, ešte vrúcnejšie. Stretnutie s vami v priestoroch našej školy chce byť toho vyvrcholením.

Po tomto príhovore  prváci potešili všetkých prítomných netradičným tančekom sediac na stoličkách „Bábušky- starušky“ a pekne naučenými básničkami, čím sú ich starkí výnimoční. Babka, čo je celkom iná, lebo si farbí vlasy, dedko, čo dokáže žartovať a ešte aj chytať ryby, ba obaja   vedia surfovať,  po internete... .

Druháci nezaostali ani o máčny mak za prvákmi. Zahrali pekné divadielko „O repke“, vedeli zarecitovať verše o babičke, čo ich naučila robiť čaj s medom, vie upiecť najlepší koláčik, nájde si vždy čas byť s nimi  a dedko zas svojich  vnukov naučil  zabiť klinec. Aj preto k nim radi chodia a v srdiečku ich stále nosia.

Tretiaci najprv v básničke „Prečo je ujec ujcom“ vysvetlili, prečo je mama mamou, otec otcom ,dedko dedkom, babka babkou. No a prečo je aj ujec ujcom? Vraj preto, že niekedy  z okna zavolá i cudzí človek: „Aj z môjho si ujedz!“ Potom  v divadelnej spevohre „Tri prasiatka“ ukázali svoje herecké schopnosti.

Najstarší žiaci zaspievali pesničku o jeseni, zatancovali tanček  s paličkami. Záver bol značne emotívny, pretože pri pesničke od Roba Opatovského „Muž a žena“, ktorú štvrtáci zaspievali,  sa v nejednom očku našich hostí zaleskla slzička.

„Prebúdzaš sa v mojej dlani na svitaní, náš úsmev už dlhé roky nie je hraný, vrásky nerátaj, pre mňa si aj tak naj.

Náš úsmev už dlhé roky nie je hraný, pomáha nám liečiť všetky staré rany, vrásky nerátam, som rád, že ťa mám........ . "

Záver tohto milého stretnutia starých rodičov, vnukov a vnučiek  v telocvični ukončila pani riaditeľka slovami:

Tešíme sa, že ste prišli, že sme sa tu v našej malej školičke zišli.

Príroda farbí list do zlata, jeseň života strieborné vlásky poráta.

Zo srdca Vám prajem, aby bol pre Vás Októbrom každý mesiac v roku,

aby sme Vám všetkým vždy podali pomocnú ruku, keď ju budete potrebovať

a preukazovali  Vám vďaku, lásku, pozornosť a úctu,

ktorú si plným právom určite zaslúžite.

A zároveň  vám zo srdca ďakujeme, ďakujeme za to, že ste, za to, že máte s nami pochopenie                           a najmä za to, že nám dávate svoju lásku.

A potom  všetkých pozvala na malé, ale s láskou pripravené pohostenie v triede druhákov. Chlebíčky, koláčiky napečené niektorými starými mamami, keksíky, slané tyčinky, kávička i čajík prispeli k pocitu pohody, spolupatričnosti a v neposlednej miere aj lásky. Ďakujeme,  že ste prišli!!!

 

 

 

 

Žiaci štvrtého ročníka už stihli absolvovať svoje prvé veľké dobrodružstvo v tomto školskom roku.  Navštívili hlavné mesto Slovenska, aby na vlastné oči videli Bratislavský hrad, historické centrum, Prezidentský palác, či Chrám svätého Martina. O všetkých týchto pamiatkach sa v tomto školskom roku budeme učiť  na vlastivede alebo na čítaní. Momentálne sa však učíme o VESMÍRE a jeho tajomstvách. Preto sme sa vybrali na exkurziu do Bratislavy,  na výstavu CosmosDiscovery.

Hlavným cieľom návštevy teda bola Incheba. Práve v nej prebieha spomínaná svetová výstava . Na  vlastné oči sme videli kozmické rakety, lunárny program Apollo, ruský Lunochod, obrovský model rakety Saturn alebo originál ruského Soyuzu. Pestrá bola aj prehliadka vesmírnych skafandrov, náradia, ktoré používajú vo vesmíre, či pokrm ktorý jedia kozmonauti. Najviac nás  zaujali časti vesmírnych lodí, vesmírnych staníc, či časti riadiaceho strediska v Houstone. Do týchto častí sme mohli vstúpiť a  na vlastné oči si vyskúšať, ako sa cítia astronauti v stiesnených priestoroch ďaleko od svojich domovov. Pri vstupe sme dostali kartu kozmonauta s menom a jeho životným príbehom, o ktorého vesmírnej misii sme sa dozvedeli v priestoroch výstavy.  Prečítali sme si osudy prvých zvierat vo vesmíre, videli sme krátky dokument o živote a práci kozmonautov vo vesmíre . Dozvedeli sme sa o  pilotovaných letov do vesmíru, všetkých, od ich počiatkov až po súčasné misie. V záverečnej časti výstavy sme sa dostali do interaktívneho Cosmocampu, ktorého súčasťou bol  výcvik kozmonautov cez zaujímavé 3D-technológie. Mohli sme si ich vyskúšať. Všetky tieto vedomosti nám určite pomôžu k lepšiemu pochopeniu vesmíru a uvedomeniu si , aká je práca kozmonauta náročná a nebezpečná.

Pondelok, 10.10.2022

A začal  hneď netradične. Požiarnym poplachom. Niektorých prekvapil, ale Tí, čo výkriky „HORÍ! HORÍ! HORÍ!“ počuli už minulý rok, nezaskočil. Len tak v papučiach a bez obliekania búnd a mikín,  sa všetci - teda žiaci i všetci pracovníci školy, snažili bez paniky rýchlo  a v čo najkratšom čase  opustiť  budovu školy. To sa aj podarilo. Stihli to do jednej minúty a 13  sekúnd.  Veď čo je dôležitejšie? Zachrániť sa, alebo byť oblečený? Všetci  prežili!

To však v pondelok nebolo jediné prekvapenie. Desať štvrtákov si opäť čo najrýchlejšie vyberalo členov do svojich družstiev z prvákov, druhákov a tretiakov. Každý z ich mal svoju vlastnú stratégiu. Niektorí si vyberali kamarátov, iní stavili na krásu dievčat a niektorí na vedomosti tých, čo si vyberali.  

Prvou úlohou didaktických hier v prírode bolo, aby si družstvo vytvorilo svoje meno a k nemu aj svoj pokrik. Na jeho vymyslenie a nácvik všetkými členmi skupiny mali  polhodinku. 10 družstiev sa prezentovalo  na nástupe pred budovou školy, ktorým začali plniť úlohy didaktických hier v prírode. Najzaujímavejší pokrik však mala skupina učiteliek „Honky, tonky, honky, tonky my sme učiteľky Robinsonky“ a rozhodne ich bolo počuť. Nezapreli sa  -  učiteľské hlasy.

Potom všetky skupiny pod dohľadom pedagogických zamestnancov  plnili 8 úloh zameraných na životné zručnosti spolupráca, trpezlivosť, zdravý rozum, iniciatíva a najlepší osobný výkon a počet získaných bodov si dali zapísať do karty plnenia úloh. Za pokrik mohli získať 5 bodov, 15 bodov za nalepenie niečoho neživého, voňavého, ostrého, žltého..., 7 bodov za pomenovanie vlajok a ich usporiadanie podľa abecedy, ďalšie body za výrobu lodiek a ich plávanie po rieke Turiec, prekonanie „mínového poľa“, (nedotknutím sa natiahnutých špagátov v  rôznych smeroch ), zostrelením plechovíc puškami nerfky, zapálením ohňa vo vytvorenom ohnisku na dvore pani riaditeľky a vylúštením správy  v obálke (Podali ste najlepší osobný výkon?). Tu museli použiť zdravý rozum a prísť na to, že písmená každého  slova  boli farebne odlíšené, prvé slovo začína veľkým písmenom a za posledným písmenom je ?. Tieto úlohy žiaci plnili cestou od školy, cez Trnovský kopec, do Beníc až k Turcu a naspäť cez lúky k valčianskym bytovkám a späť do školy. Spolu sme prešli  10 km. Riadny „zaberák“!  A  ktorá skupina podala najlepší osobný výkon? Skupina s názvom LEVICE, kde spolupracovali, boli trpezlivé, uplatnili zdravý rozum, mali potrebné vedomosti Lili Vašková, Sofia Garlíková, Adelka Blahušiaková a Kristínka Krupčíková. Získali  spolu 50,5 bodov.

Ale to ešte nebol aktivitám koniec. Pokračovali aj popoludní púšťaním šarkanov                                   na Trnovskom kopci. Šarkanov tam bolo „habakuk“ teda 47, ale všetkým sa veru nechcelo lietať, hoci vietor dul teda statočne. Víťazmi sa stali štyria žiaci, ktorí si šarkana nielen vyrobili, ale im aj lietal. Boli to šarkany Alexandra Kršku, Elizabethy Štanclovej, Martina Žiaka a Betky Migátovej. Ocenení však boli v piatok 14. októbra primerane všetci žiaci, ktorí mali akú - takú snahu  naučiť svojho šarkana lietať.

Aj takéto projekty sú súčasťou  programu ITV-VEU, ktorým škola pracuje a pripravuje svojich žiakov na život a bude v tom pokračovať.

 

Prvá hodina pracovného vyučovania, ako nového predmetu, s ktorým sa tretiaci stretli prvýkrát, bola zameraná na prácu s prírodným materiálom  - šiškou a jej využitím.  Žiaci teda mali pracovať so smrekovými šiškami. Ich úlohou bolo uplatniť svoju predstavivosť, ale v neposlednej miere ukázať aj svoje manuálne zručnosti pri dotvorení šišky a možnosťou  použiť rôzny,  vyučujúcou ponúknutý, materiál.   Už na prvý pohľad bolo vidno, že dnešná generácia, len málo pracuje manuálne. Veď zalepiť malou tavnou pištoľou vlašský orech na šišku trvalo niektorým dlhoooooooo   a iným sa to podarilo až s pomocou vyučujúcej no a niektorí sa aj máličko popálili.  Aj fantázia a predstavivosť u mnohých pokrivkávala ruka v ruke s trpezlivosťou. Ešte šťastie, že na pracovné vyučovanie  sú vyčlenené 2 hodiny každý druhý týždeň. Takže nakoniec  všetci žiaci svoju prácu s prírodným materiálom dokončili a vytvorili   tučniačikov, sovičky a jedného motýľa. V konečnom dôsledku a s menšou pomocou, PEKNE.

Súťažíme do 2.10., kedy o 20.00. súťaž končí.

Ďakujeme, že nám posielate SMS!!!

Neprítomnosť ohrozenia, ako prvú zložku pre vytváranie mozgovo-súhlasného prostredia, vytvárajú učiteľky  aj zavádzaním  a   upevňovaním pravidiel spolužitia  ako dôvera, pravdivosť, aktívne počúvanie, úcta a najlepší výkon  i sociálnych zručností                            ( priateľstvo, starostlivosť, spolupráca, trpezlivosť , zodpovednosť, iniciatíva, hrdosť, zdravý rozum... ). Učíme ich rovnako ako jednotlivé predmety a preto v našom ŠkVP (Školskom vzdelávacom programe) máme vytvorený  predmet „Rozvoj životných zručností“. Žiakom tieto pravidlá spolužitia i sociálne zručnosti približujeme v rôznych aktivitách a prostredníctvom rôznych metód. Tiež ich zviditeľňujeme piktogramami – obrázkami, ktoré sa úzko viažu k celoročnej téme a tá vychádza z nejakej rozprávky, ktorú žiaci dobre poznajú.

Žiaci  tretieho ročníka už vedia nielen pomenovať  pravidlá spolužitia i sociálne zručnosti, ale dokážu povedať, čo pri ich použití vidia, či počujú. Dokážu zhodnotiť, či dané pravidlo, či zručnosť uplatnili oni či spolužiak. V tomto školskom roku v triede „Ferda mravca, čo pomôže ti rád, keď nebudeš si vedieť rady dať“  budú môcť  uplatnenú zručnosť aj zaznamenávať podobne ako to bolo v 2. ročníku. Vtedy si uplatnenú životnú zručnosť zaznamenávali  bodmi na cestičky zručností do svojho malého mraveniska.

Ako to bude tento rok?                            

Do vytvoreného „štylizovaného mravca“ z malej fľaštičky si budú vkladať koráliky  šiestich rôznych farieb. Farebný korálik  bude predstavovať niektorú zo zvolených životných zručností. Tak žiak na konci každého mesiaca zistí, ktorú životnú zručnosť uplatňoval najviac a na akej ešte bude musieť popracovať. Každý mesiac potom mravčeka so svojím menom  pripevní na cestičku  najviac uplatnenej životnej zručnosti  do veľkého polystyrénového mraveniska v triede. Uplatnenie či neuplatnenie niektorej zo sociálnych zručností vyučujúce žiakom  zapisujú  aj do kolónky „Rozvoj životných zručností“ v žiackej knižke, aby o tom,  aké  a ako sú životné zručnosti  v triede zavádzané či rozvíjané, vedeli aj rodičia a mohli  im aj v rodinnom prostredí  venovať pozornosť.

Aj toto je jeden zo spôsobov ako z našich žiakov a detí vychovať nielen múdrych, ale aj dobrých ľudí.

Tento rok sme vyzbierali: 184,01 €. Ďakujeme.

Po peknom divadelnom zážitku - Zvedavý sloník, nás čakala ešte jedna povinnosť, naša malá dobrovoľnícka činnosť. Už niekoľko rokov sa zapájame do  verejnej zbierky Biela pastelka. Počasie nám prialo a tak sa žiaci tretieho a štvrtého ročníka vybrali po dedine a koho stretli, toho sa opýtali, či sa aj on zapojí do zbierky a tak prispeje na dobrú vec. Deti informovali ľudí komu sa peniaze zbierajú, prečo je potrebné si pomáhať aj takto, rozdávali  informačné letáčiky, malú bielu pastelku a milo sa porozprávali s okoloidúcimi. Starší ľudia deti vrúcne vítali a mali hneď krajší deň, aspoň tak nám povedali. Dokonca, pani Anna Halušková nám primiesla ukázať darček, ktorý si opatruje ako oko v hlave, ktorý dostala jeden októbrový deň pri prípežitosti Úcty k starším pred niekoľkými rokmi. Milo nás to prekvapilo a samozrejme aj potešilo. Určite aj tento rok ju potešíme opäť novým darčekom, ktorý jej bude robiť radosť.

Ďakujeme všetkým darcom, deťom i dospelým. Nie je dôležité koľko, ale či máme chuť pomôcť a podeliť sa. Nikdy nevieme, či podobnú pomoc nebudeme potrebovať i my.